Verneovky sú verné.

28.10.2013 18:14

Na vŕzgajúcom pôjde sa otvorili dvere.  Časom zostarnutý vzduch zostal stáť v údive nad príchodom jeho čerstvého, mladého brata. No tento vzduch na pôjdoch je už raz taký. Prachový, zastavený, pasívny, iluzórny, páchnuci starobou, zbytkami plesní, výkalmi myší a v ňom ako vo vesmíre sa neustále bez prestania točia a tancujú vírivé čiastočky prachu berúce podobu akrobatom, či krasokorčuliarom bez ľadu.  Z diaľky sa to celé podobá na zdanlivo sivú monodrámu smútku. No iba keď tam prenikne zvedavo-prebudená myseľ človeka, je možné zazrieť kúsky zázrakov rozvešaných po kútoch ako bielizne dávno zabudnutých klaunov. Oni tu už nie sú, no ich červené umelé klaunské nosy visia zo šnúr do prázdna ako pomníky. Akoby v tomto celom vŕzgajúcom dejstve bolo naozaj aj niečo pekné.  A práve do tohto výjavu prišiel chlapec.

 

Všade naokolo neho vypchaté zvieratá, sokoly, jastraby, sovy, mačky, medvede.  Ľahol si na brucho, prikryl dekou a otvoril veľkú ťažkú knihu s pečaťou Orin.  Začal čítať. Pri prvých slovách sa vonku rozpršalo. To len vznikala búrka. Tiene vypchatých zvierat okrikovali priestor svojím temným mlčaním, blesky jazykmi olizovali žlté stránky knihy. No chlapec bol rád. Mal kľud, pokoj a možno, že... možno žil skutočne práve v tejto chvíli najviac na celej planéte. A Nekonečný príbeh sa mohol začať.... Veľmi dobre sa pamätám na časy, keď ako malý chlapec pod perinou v zákulisí scény života, čítaval som si knihy Julesa Verna. Bolo to už dávno, pred mnohými rokmi... V elektre sa dali kúpiť veľké štvorcové baterky s dvomi kontaktmi. Jeden kratší, druhý dlhší. Boli dostať aj také maličké žiarovky, veľké asi ako jeden článok malíčka. Ani ste nemuseli byť zruční, stačilo priložiť malú žiarovku k jednému kontaktu baterky a druhým  sa dotknúť jej konca.

 

Aha... žiarovka sa rozsvietila. A aby ste ju nemuseli na baterke držať, stačilo prichytiť žiarovku k batérii gumičkou. Mali ste výborné svietidlo. A mohli sa začať diať veci. Od preliezania celého bytu a hrania sa na detektívov s mojim bratom, som ja mal zase ďalšiu záľubu. No, záľubu... skôr súčasť tela, života. Knihy. Často som si čítaval v našom bunkri v komore trojizbového bytu a nik nevedel, kde som. Tam som túto „baterku“ potreboval, alebo v noci pod perinou, keď všetko spalo. Prečítal som mnoho kníh... V tom čase hlavne Troch pátračov, indiánky, Tarzana, Sandokana, Draculu, Pána Tragáčika a jeho dobrodružstvá... Je skvelé, že všetky tieto knihy dodnes vychádzajú aj v nových vydaniach. No v tom období vo mne najviac rozbúšili srdce knihy Julesa verneho. To bol iný svet. Mohol som sa doň utiahnuť, predstavovať si oživený obsah kníh, byť hrdinom, moreplavcom, dobyvateľom mrazivých polárnych pólov, lovcom...- čímkoľvek. Verneho knihy som čítal priam hltavo. Vždy mi pripomínali niečo veľmi živé. Akoby autor to o čom písal už všetko niekoľkokrát videl a namaľoval to na plátno. A keď začal písať, postavil prázdny papier pod maliarsky stojan a všetky farby, výjavy, dobrodružstvá a scény, jednoducho dlaňou naprášil na papier ako to robí pekár, keď si chce namúčiť stôl pre váľaním chleba. Verneho knihy ma inšpirujú dodnes, aj keď už čítam inú literatúru, vždy ich budem mať rád. Už ani neviem ako sa ten román volal...

 

Písalo sa tam o dvoch ľuďoch, ktorí stroskotali na ostrove a obaja sa po čase usadili. Bývali neďaleko od seba a navštevovali sa. Celý ostrov mali pre seba. Okolo more, pokoj, kľud, drsnosť prírody. Bolo im tam dobre, zažívali veľa prekvapení. No najväčšie som prežil ja, keď v deji románu sa zjavila loď... A pre mňa s nepochopením, obaja utekali na pláž zapáliť signálny oheň. Chceli, aby ich loď odniesla späť do civilizácie. A nakoniec sa tak aj stalo. Oni boli šťastní, no ja smutný. Nerozumel som ako môže niekto vymeniť život na ostrove za civilizáciu... To im tam bolo zle? Prečo chceli odísť? Samozrejme, dnes tomu už rozumiem. No ako sa tak pozerám okolo seba, na všetko toto okolo nás, na zamračených ľudí, svet matérie, peňazí, tvrdých dlaní a ostrých lakťov, techniky, pokrivenému vzťahu k sebe, prírode, ... myslím, že ak by v tomto čase žil Jules Verne, nechal by svojich hrdinov radšej na tom ostrove. A aká kniha od Verneho sa mi páči najviac? Je ťažké to určiť, prečítal som ich mnoho, a niektoré som nečítal. No môjmu srdcu najviac blízka aj prostredím, atmosférou je Tajomný hrad v Karpatoch. Dlho som hľadal túto knihu, ťažko sa dá kúpiť v kníhkupectve, ani v antikvariátoch ju nemajú. No našiel som ju a dostal ako dar. Je to úzka knižka, na ktorej motívy bol vypracovaný aj film v hlavnej úlohe s Michalom Dočolomanským. Pozrite si ho ak chcete, no kniha je podľa mňa určite lepšia. To ako Verne vykreslil prírodu, hrad, atmosféru a napätie je veľmi živé. Zložil by som pred ním klobúk- ak by som nejaký mal.

 

Verneovky sú ako rieka. Vždy v sebe skrývajú niečo nové aj keď je v koryte už stará voda. No dôležité je, že táto voda stále tečie... No ak sa na starú vec pozriete niekedy z iného uhla a dovolíte, aby na ňu zasvietilo iné svetlo, všetko ožije, hmýri sa, fascinuje Vás a nenecháva pokojnými. Je to veľký svet ďalekých vôní, zázračných srdcových intímnych stretnutí, nekonajúcich sa len tak každý deň. Ako to mohol takto napísať...  Chvíľa na starom pôjde sa pomaly končí.  Búrka odoznieva.  Chlapec odchádza. Starý vzduch sa môže opäť upokojiť a blesky sa poklonili Slnku. Voda na chodníkoch si vymieňa skupenstvo s plynom. Letí do výšav tam, kde predtým lietali teraz už len vypchaté vtáky na pôjde. No ich cesty tam ešte vždy sú... Tiež myšlienky. Ktovie aké sú vtáčie myšlienky? Z čoho sa skladajú? Z myši a lienky? A chlapec? Ten už je dávno dospelý muž. Sedí pri klávesnici, píše tieto riadky a nostalgicky, vďačne - spomína. No knihu- tú necháva stále otvorenú. Aj keď na nej nie je Orin z Nekonečného príbehu. Necháva ju otvorenú... Pre každého, pre všetkých- no hlavne pre seba-  občas spomínajúc na ostrov...

 

Kontakt

Peter Gašparík 0944 550 766 petergaspo@gmail.com