V hĺbke.

V hĺbke vecí drieme krásne. Iba tam chlapče, iba tam...

My nie sme iní. My sme znova.                                                   

Milan Rúfus.

Každý deň si uvedomujem prítomnosť oblohy nado mnou, srdca a pľúc v mojom tele, dýchanie všetkého navôkol. Často bolestivé premeny nás zasahujúce, sú tak potrebné. Človek potrebuje mať strechu nad hlavou. Rozlišovať medzi Bohatstvom a Majetnosťou. Tu nejde o žiadne náboženské-kresťanské ponímanie. Boh je naša strecha. Vedeli to všetci, len hovorili inak. Ráno sa nadýchnuť čerstvého vzduchu a pozrieť sa na Slnko je veľký krok k Domovu.  Nie sme tu preto, aby sme zápasili. To príležitosti nás učia a poskytujú informácie. Nimi sa stávame silnejšími, slabšími. Mužskejšími, ženskejšími. Inými. Formujeme sa z kameňa do podoby. Vytvárajú Premenu zo Zmeny... Pomáhajú nám zasievať do nás to, na čo sme zabudli. Príležitosť žiť je veľký dar. O to väčšia nevedomosť je o tento dar pripraviť seba, ba iného. Premeny... Niesť bremeno a spievať. Tak hovoril môj milovaný Milan Rúfus. A v tom to je. Nesieme bremeno.  No čo nám má povedať? A je to bremeno skutočne naše? Či za koho ho nesieme? A vieme čo to je? Je dobré, či zlé niesť bremeno? Existuje zlo a dobro? Toľko otázok... Odpovede vieme, no s úsmevom mlčíme pri Slnovratovom ohni. O  to hlasnejšie spievame.  A tak veľa bodiek za slovami... Koľko len do nás ešte potrebuje napršať bolesti, než si uvedomíme cenu radosti? Koľko zím potrebuje prejsť, než si uvedomíme cenu a veľkosť mrazu? Koľko sĺz vyplačeme než prídeme na to, že každá nám zmenšuje váhu nášho bremena? Koľko životov si odžijeme? Veľa máme pod kontrolou. Nie sme tu sami. Sme len hostia v škole a učíme sa hlavne na svojich chybách. Nimi rastieme  i padáme. Sláva nás kolíše a chyby formujú. Všetko v rovnováhe. Muž, žena, dieťa, mesto, čin, škola, rodina... Vzťahy. Je ťažké vidieť, že môžeš pomôcť, keď druhý pomoc neprijíma. Aj to je škola. Potreba byť pripravený. Aj na pomoc. Obuvníkove deti chodia bosé. Aj v  tom je čaro.  A pevne, verne stáť v daždi, snehu a ...-  Ďakovať. Bohu, živlom, bytostiam, ľudom, sebe, zvieratám, Prírode - za veľa. Netreba Otčenášom, ale sebou samým. Stúpať na cene.  Tak sme tu. Ako žijeme teraz, budeme žiť nabudúce. Ako žijeme teraz, tvoríme si budúcnosť. Vlk a medveď vedia veľmi dobre o čom to je. Podať ruku, nahnevať sa, odpustiť, vykričať sa na hore zo seba a vypršať oblačno-mesačný dym z vlasov. Úcta. Pokora.  Zahrať na píšťale ako na duši. Vidieť myšiaky nad hlavou. Zaryť končeky prstov do Matky Zeme a pokropiť ju vlastnou krvou. Z nej sme. Jej deti. Ju žijeme a ju jeme. Jeme a budeme zjedení. Bože prosím, pomáhaj nám tak ako si zaslúžime a nakoľko sme potrební. Tichá vďaka.