Uvedomujem si seba...

Modlitba zo srdca nás učí. Modlitba zo srdca o nás hovorí. Modlitbou zo srdca prehovára naša duša a stenčuje sa naše ego. Modlitbou zo srdca sa navraciame domov. Čistíme sa. Hudba hrá čoraz tichšie, skoro sa plazí. Začujeme hlas odkiaľsi zvnútra. Počujeme len náznaky šepotov. Sú ich tisíce. Anjeli nás sprevádzajú tak ako my sprevádzame ich. Modlitba otvára srdce. Netreba kostolnú, naučenú naspamäť, predpísanú niekým iným. Netreba byť kresťanom, či moslimom, alebo meditovať v horách. Modlitbou možno pomôcť pútnikovi na Ceste i žobrákovi na ulici. Každý z nás sme modlitbou. Máme to vpísané do tvárí. Na srdci sa dá pracovať večne. Preto modlitba vyslaná z úprimného čistého precítenia danej chvíle, dokáže urobiť zázraky.

Svitá. Už svitá. Rozpamätávame sa na seba. To, čo sa učíme, sa v skutočnosti len rozpomíname. To, čo nás nahnevá, len hovorí o nás. Na tom máme zamakať. Zapracovať. Tam si treba niečo odpustiť, vyfúkať, prevetrať.  To k čomu a ku komu, pre koho sa modlíme, určuje našu budúcnosť. Už nie je čas čakať. Dlho sme spali. Nočné tiene akéhosi systému nás lákajú, aby sme boli tým, čím byť chceme. Zadarmo, rýchlo a bez čakaní. Ihneď? Ihneď! Priame spojenie s Bohom za pár euro. Priama meditácia a okamžité vyčistenie karmy... Veľa liečiteľov, veľa učiteľov, veľa veštíc, veľa ezoteriky, veľa rýchlej lásky.  Preto buďme vedomí. Ísť duchovnou cestou je byť v každom okamihu zodpovedný sám za seba a byť v Dôvere s Bohom, Matkou Zemou a sebou. A túto Dôveru si Boh veľmi ľúbi na nás vyskúšať. Byť prepojení. Nech sa deje čokoľvek. Ísť tam, kde nás to bolí. Kráčať tam, kam sa bojíme ísť. Pretože tam treba. To rozširuje obzory. Udáva nové smery. Vytvára skúsenosti.  Kontrolovať seba. Byť si vedomý seba... Byť vedomý, že čím hlbšie sme, tým ťažšie sa vraciame na povrch. A čím vyššie sme, tým pád dole bolí viac. Porovnávať len seba so sebou. Vedieť, že ak sa dáme na túto cestu, bude ťažká. Ťažšia ako sa nám vôbec zdá. No to len prechádzame tým, čo sme zasiali v minulosti. Svetlo má žiariť. A svietiť sa dá najlepšie v tmách... Tam je najlepšie vidieť.

Uvedomujem si seba. Uvedomujem si ležiace ticho v sebe. Žijem zo svojho stredu vo mne. Každým nádychom sa stávam viac sebou. Každým výdychom čistím svoje vnútornú priestor Ticha. Som si vedomý svojho tela. Svojich svalov, orgánov. Mám v sebe kolujúcu krv, tlčúce srdce, milióny živých buniek, kolónií organizmov. Som sám sebe pánom. Som stabilný a ukotvujem sa v Matke Zemi. Stojím bosými nohami na Zemi. Na Mojej Matke. Na Matke každého z nás. To spojenie je rodové, trvalé. Získavame ho len položením svojho srdca do rúk Matky Zeme. Som vedomý seba. Nemám za nikoho zodpovednosť. Nikomu nič nedlžím.  Vedome dýcham. Vedome chodím. Vedome viem, čo hovorím. Vedome ďakujem. Som vedome Vďačný. Som vedomý aj so svojimi chybami a tieňmi. Vedome im odpúšťam a odpúšťam aj samému sebe. Som vedomý syn Otca Boha a Matky Zeme. Vedome je o mňa postarané. Len to, čo dám, môžem dostať. To, čo uvidím, nemusí však stačiť. Preto využívam všetky svoje zmysly. Intuíciu, poznatky, logiku, rozum a svoje srdce.  Vedome vytváram strieborný most medzi mojím srdcom a rozumom. Riadim sa heslom- Srdce veď ma, rozum pomáhaj-. Uvedomujem si ticho. Svoj dych, svoj hlas, svoj pot, svoj pach, svoje nohy, svoje kroky, svoje ruky, svoje vlasy, svoje oči, svoje prsty, svoje šaty, svoje zuby, svoje krásy, svoje prednosti, svoje tiene, svoje klamy, svoje ilúzie, svoje zlosti, svoje emócie, svoje slzy. Tak som uzemnený a pevný. Len takto môžem byť pomocný iným a byť úprimný k sebe. Som si vedomý, že to, čo v sebe uvidím ma môže aj bolieť. Vedome a s láskou k tomu pristupujem. Znamená to, že som zodpovedný a zodpovednosť aj cítim. Teda som ochotný znášať všetky dôsledky mojich minulých činov a prečinov. Postavím sa im tvárou v tvár. Sú aké sú. Sú tu. Ďakujem im za to. Sú moje. To ja som ich vytvoril a sú mojou podobou. Určujú moje hranice. Ak budem s nimi pracovať, môžem ich zmeniť. Ak s nimi pracovať nebudem, budú oni meniť mňa. Môžem sa sám rozhodnúť. V každom okamihu. Preto som tu. Mám plán svojej duše. Milujem ju a Jej ďakujem. Som ešte viac ukotvený v Matke Zem, cítim zreteľne korene do veľkých hĺbok. Mám podporu od môjho Otca a Matky. Už nie je čas na kompromisy. Treba konať a ísť. Treba sa postaviť k svojim tieňom a s láskou ich prijať. S láskou. S láskou. S láskou a odpustením. Poprosiť o odpustenie všetkých a každého, ktorým som ublížil. Vo všetkých smeroch času. Vo všetkých smeroch času.

Vidím svoj vnútorný oheň. Vidím aj svoje pochybnosti. Dám ich na váhu vo svojom srdci. Na jednej miske Pochybnosti a na druhej Dôvera. Ktorá miska viac zaváži? Tak sa každý deň skontrolujem. Čoho som plný? Čo na sebe potrebujem zmeniť? Z čoho sa mám viac tešiť? Čoho si viac vážiť? Za čo sa poďakovať? Kde si mám ešte odpustiť?  Modlím sa. Vnáram sa do seba. Viem, že svet okolo mňa sa mení tak rýchlo ako mením sám seba.  Vedome. Kráčam. Vedome. Dýcham. Vedome. Som zodpovedný za trávenie svojho voľného času. Som milovaný syn Otca. To je Dar. Som milovaný syn Matky. To je Požehnanie. Otváram môj hrudník a predychávam sa. Naberám plnými dúškami do seba nový vzduch. Nový život. Plačem. Prijímam svoje tiene. Smejú sa mi. Hrozia, že ma zabijú. Vidím ľudí, ktorí chcú moju smrť. Vidím ľudí vítať moju smrť. Vidím ľudí smiať sa na mojej bolesti. Týmto všetkým som ublížil a ak im neodpustím, neodpustím ani sebe. S láskou ich prijímam a odpúšťam. Skúšam to na viac krát. Prežarujem láskou daný okamih a viem, že som konal tak ako som mohol. Neodsudzujem sa za to, ale snažím sa odpustiť si to a poďakovať sa za skúsenosť.  Som si vedomý svojho Srdca. Je od Otca. Od Boha. On mi ho dal, aby som mohol žiť a byť. Tu. A. Teraz. Zapálili hranicu. Dym štípe do očí. Mihnú sa sekery. Výkriky. Bojové náreky. Erdžanie koní. Svišťanie mečov... Plač vdov a ich výkriky nad stratenými deťmi... Otče. Pomôž mi prosím prijať moje tiene a ukáž mi situácie, ktoré ma ešte brzdia, ťažia a sú mi skryté. Prosím ak je to v Tvojej moci a môžem sa do nich pozrieť, som pripravený. Ukáž vo mne Otče tie miesta, ktoré dýchajú neodpustením. S láskou sa o mňa postaraj prosím Otče. Len tak Ti môžem slúžiť a rozdávať to, prečo som sem prišiel. Len tak môžem napredovať a počuť moju melódiu. Šum lesa, zvuk potoka, šelest svrčkov za nočnej hmly..... Brieždi sa. Mojím odpustením si svietim na Cestu.

Vedome prepúšťam zo seba všetko, čo už mi neslúži. Vedome sa napájam na Svetlo. Určujem si hranice. Nehrám rolu obete, pána, víťaza, ega. Zbavujem sa pút raz a naveky!  Vedome. A Vedome. A vedome kráčam ďalej s Tebou milovaný Otče a po Tebe Milovaná Matka. Pútnik a prastará duša v jednom.  Brieždenie napája moje žily. Vďačnosť ich tvorí. Hudba vo mne kvitne na ceste Domov. V rytme bubnov... bim bam bom...