O Slnku a Mesiaci.

Minule som sa zamyslel nad Slnkom a Mesiacom. Veď to sú asi jediné hmotné udalosti, ktoré tu pred nami videli stáročia a tisícročia aj iní ľudia- v rovnakom stave. Tento istý Mesiac videl Ježiš, Buddha, Mohamed.  Tento Mesiac žiaril pri letných oslavách slnovratu, pri svetle toho istého Mesiaca sa ľudia milovali, rozchádzali, stretávali už tisíce rokov. Tento Mesiac im často ukazoval cestu.  Videli ho králi, vedmy pri ňom zberali bylinky i zaľúbenci vykladali svoje verše zo srdca na pult sveta. Zdá sa nám to také jednoduché, no keď sa nad tým zamyslíte, je v tom veľká hĺbka. Rovnako aj Slnko. V krajinách, kde ho je málo, je zima. Nerastú tam stromy. Všade ľad a sneh. A tam, kde ho je veľa, ľudská pokožka musela stmavnúť, rastie tam menej stromov, veľké suchá. Dážď je vzácny. U nás máme teda naozaj raj. Všetkého trošku. Občas si to uvedomme. Toto isté Slnko tu je tisícročia, pri tomto Slnku sa stavali hrady, pevnosti, rodili sa významné osobnosti. Toto Slnko lieči. Dáva Svetlo.  Rád by som bol, keby si to každý z nás zapamätal. To ako veľmi sú obe tieto vesmírne telesá stabilné a žiaria nám do sveta.  Veď všetko sa mení. Nič nie je trvalé. A samozrejme aj Mesiac a Slnko sa menia tiež. Len to akosi nevidíme. Sú príliš ďaleko. No tak isto sú aj blízko. Nemenné, stále jestvujúce v rovnakom pohľade vo vlastnom znamení. Kto vie, čo si asi tam hore o nás šepkajú. Vždy keď sa prechádzam lúkou pri splne, myslím aj na toto. A keď sa pozriete pri západe Slnka priamo na Slnko, zistíte, že viac guľatejšie už ani byť nemôže. Akoby nám šepkalo, že máme Slnko v našej hrudi. Má nám kto svietiť do duše. Má nás kto strážiť za noci a ukazovať cestu. Aj to je Slnko. Len Mesiac si vtedy požičia za pár drobných jeho lúče. A svieti, svieti, svieti, do vôle, do bezbrehej radostnej vďačnosti nás -božských detí...