O aprílových jahodách, dvanástich mesiačikoch a zamyslení.

 Nazvať dnešný príbeh rozprávkou by bolo trochu nadnesené, no asi to tak je. Kto by v apríly hľadal pred dvadsiatymi rokmi v obchode jahody? Možno tak hlavná hrdinka rozprávky o dvanástich mesiačikoch. Všetci sme hrdinami v rôznych obmenách a príbehoch. Rozprávkové jahody naozaj existujú v obchode v apríly rovnako ako je rozprávkové hrozno na predaj v decembri balené v sáčiku. Krajina pôvodu je na konci druhého svetadielu asi tri krát vľavo a treba ešte prejsť aj cez púšť. Možno sa stretnúť s domorodými indiánmi a asi odtiaľ to hrozno bolo. A možno odtiaľ sú aj naše jahody.  Práve si ich prezerám. V Lidli. Balenie pol kila, zo Španielska. Veľké, preveľké jahody, no navrchu zelené a zvyšná časť až nadol červená. Hneď som si predstavil ako takéto jahody dozrievajú. A či vôbec dozrievajú? Alebo sú len dofarbené ako sa to už bežne robí. Balíček  si obraciam v ruke a ... je mi smutno. Cítim  sa podvedený. Ako si niekto dovolí robiť si z nás prdel? Ako nám niekto môže podstrčiť umelé a nezrelé jahody?  A čo napoly zelené hydroponické rajčiny z Holandska,  pestované v roztoku?  Či hnilé ovocie dať do akcie za polovicu? Toto nám ponúkajú.

Kupujte. Niečo ako vo filme „Oni žijí“... Pozrite si ho. Len kupujte, nepremýšľajte. Konzumujte, nerobte drahoty! Na nič sa nepýtajte! Tak do kelu, kúpte si to! Nepýtajte sa už... trvá mi pár sekúnd, kým mi to preblysne hlavou. Viac smutný ako znechutený  jahody odkladám späť. Tu ani nie za dve sekundy sa mi spoza pravého pleca vyliahne starší chlapík a zašmátra rukou po jahodách. Zhodnotí situáciu a berie s očami flegmatika  tie najviac červené. Bez mihnutia oka ich práve teraz  vkladá do nenásytne zívajúceho nákupného vozíka. Nepozerá na cenu, krajina pôvodu ho nezaujíma. Dnes si dám jahody... Prikladá ich ku bielej knedli a odcvála  k pokladni. Akí sme rozdielni... Koľko svetov je na tomto svete.  Nad čím sa jeden človek zamyslí, to druhý len preletí. V podobnej situácii sme boli na trhu, kde nakupujeme zeleninu. Je to stále lepšie ako z Kauflandu, alebo Lidlu. Pani na trhu mala okrem inej bohatej ponuky zeleniny - aj jahody. Boli presne také isté ako v obchode.  Červené akoby na nich farbu vylial a všetky rovnaké, veľké ako môj palec. Hneď som vedel, že tí ľudia ich nevypestovali /v apríly ani nemohli/, ale kúpili z veľkoskladu. Potom za 10. Euro kilo predávali... tu sa k nám priblížila jedna staršia pani a povedala aké to sú krásne jahody. Ani vymaľované.  Zoberiem trošku deťom na ochutnanie... / ? /  

Každý sme zodpovedný za seba. Práve takáto nevedomosť je cestou k nachádzaniu. Inak sa nedá. Nie je iná cesta.  Netreba nikoho súdiť. Ak ste aj Vy zažili podobnú situáciu a pociťujete rozhorčenie nad vecami, ktoré sú pre Vás samozrejmé a pre druhých na míle vzdialené, upokojme sa. Dajme druhým slobodu, oni si už sami nájdu cestu. Keď nie v tomto živote, tak v druhom... Dôležité je meniť veci v sebe. Každý sa rozhoduje za seba. Keď chce niekto umelé jahody, prosím. Ak ich ponúkne deťom, je to tiež jeho vec.  Jeho voľba. Ak môžem, vypestujem si ich radšej doma. Keď chcem bylinkový čaj, natrhám bylinky na lúke, nebudem ich kupovať v igelitovom sáčiku z Tesca. Čo tu chýba je zjavná hĺbka.  Plytké uspokojenie sa s tým, čo je,  a nepátranie pod povrch, zmysel vecí. Verím, že sa všetko mení. K lepšiemu a prirodzenejšiemu. Ja sám to môžem zmeniť už teraz. A rovnako aj vy. My všetci...

Na záver príbeh s narcismi.   Raz za čas kúpim domov rezané kvety v kvetinárstve, alebo pár krát aj v Lidli. Ruže, tulipány. Všetky vydržia tak tri dni. Navyše sa k nim balí aj sáčik, ktorý nasypete do vody, aby kvety dlhšie prežili vo váze. Samozrejme nevoňajú vôbec...  Viem, aké sú to kvety a preto ich už nekupujem. No na tej tržnici predávala stará milá babička narcisy. Keď som si porovnal jej prítomnosť  a živosť jej narcisov s poznaním umelých jahôd, ktoré sa predávali o pár metrov ďalej...  Spýtal som sa jej koľko stojí tá kytička narcisov. Vzali sme jednu domov. A je to už asi päť dní, čo ich máme vo váze. Voňajú nádherne a sú živé akoby boli stále v záhradke... ďakujeme Vám babka, za Vašu ukážku jednoduchej životnej pravdy. Sú to len narcisy, no sú  a hovoria za všetko. Stavím sa, že ani kamión kvetov z Maroka nevonia tak ako týchto jedenásť narcisov. A ľudia kupujú kvety z Maroka... V istom zmysle je to choré. No musí to byť choré, inak to nevyzdravie. A toto choré môže plodiť chorých ľudí. A nakoniec títo chorí ľudia, keď sa pri nich objaví zdravý človek so zdravým uvažovaním, vidia za chorého práve tohto zdravého.  To je on! Heretik, kacír! Upáĺte ho.. alebo ukrižujte... Možno máte v sebe motor, ktorým by ste chceli pomôcť iným, ukázať, že tie jahody sú umelé. Ste rozrušení a nechápete ako to druhí nemôžu vidieť.  Aj tu platí nechať ísť svojou cestou. Každého. Veď ak by ten človek chcel, tak požiada o radu. Ak o ňu nepožiada a uspokojí sa s tým, čo je, tak pomoc nepotrebuje. Je to ľahké. Hľadajme veci pod povrchom. To, čo sa nám leskne a vábi nás, je väčšinou  vyleštená návnada. Viac skúmajme okolo nás a v nás. Potom budeme viac vidieť, že obyčajné narcisy zo záhrady nám dajú oveľa, oveľa viac radostnej vône ako tulipány z Maroka, Egypta. A o umelých jahodách nehovoriac.

Hej!  Maruška z Dvanástich mesiačikov, počúvaj! Nikam nechoď do takej zimy. Kašli na macochu!  Nachladneš. Tu choď do Lidla, tam majú aj v zime jahody. Kup sáčik a nech sa macocha naje. Uvidíš aká bude spokojná.

A  svišťiaci vietor obkolesuje siluety v diaľke sediacich mužov. To sú oni. Dvanásti mesiačkovia. Stále hľadia do ohňa. Hľadia, hľadia a slovka nepovedia... nemajú už slov na dnešnú dobu.