Naboso a na vrchol.

30.10.2013 17:52

V tomto článku sa dozviete ako sami seba môžete spoznať v inom svetle, zistíte, že aj práve Vy máte viac sily ako sa Vám zdá. A že ak ukážete strachu odvážnu tvár, zuteká ako zajac a viac sa nevráti...

 

Jedného času sa mi zdal istý les temný. Tmavý a nevľúdny. Cítil som strach vstúpiť doň. Vedel som, že som v bezpečí, no predsa tam bol strach. A pritom to je celkom pokojný lesík. Niekoľko krát som okolo neho prechádzal s myšlienkou- no, bolo by dobré ísť tam... aspoň na chvíľu. Keď už pre nič iné, tak aspoň sa vyskúšam. Viete čo sa stalo? Vstúpil som do toho lesa. A on? Nebol taký tmavý ako navonok, nebol ani taký strašidelný. Bol to len obyčajný, pomerne smutný les, krvácajúci ľudskou nevedomosťou. Keď som našiel odvahu vstúpiť, prekonal som strach. No poviem Vám, práve strach z niečoho cudzieho, čohosi, čo ma môže ohroziť- práve on ma vyprovokoval tam ísť. Chcel som sa aj pozrieť na vlastné oči, čoho sa to vôbec bojím. Čo je dôležité spomenúť, viete aký som mal pocit, keď som sa tým lesom prechádzal po prvý krát? Zvedavosť. Bol som zvedavý na všetko nové. Nebol to už strach, ale zvedavosť. Prečo toto píšem?

 

V okamihu, keď sa do niečoho bojíme ísť, cítime nedôveru, nebezpečie a strach. Nikdy sa nedozvieme čo leží v tom temnom lese, kým do neho nevstúpime. Na začiatku pri pohľade na tento les možno cítime strach, no je to naozaj reálny pocit? Alebo len ilúzia? V mnohom je to ilúzia, no aj to zistíme iba po vstupe do lesa. A keď tam vstúpime, zrazu temný les sa zmení na zaujímavý, pokojný. Tma, ktorá bola vidieť z diaľky pri pohľade na les sa v ňom samotnom mení na svetlo. A svetlo naznačuje  ďalšie cesty. Ako sa nám zmenia pocity? Zo strachu pred vstupom do lesa vznikne dôvera. Aj preto, že strach, ktorým sme si ospravedlňovali našu zbabelosť, bola len ilúzia. Niečo nás chcelo držať v nevedomosti a hovorilo nám. -Tam nechoď! Aj tak tam nič nie je a mimochodom nezvládol by si to. To nie je pre teba...- Toto nám hovorí strach. Chce nás držať na uzde a živiť sa nami. Našou nerozhodnosťou, váhavosťou a vytváraním si vlastných ilúzií o tom ako to je ťažké.  Potom sa cítime slabí. No humorné na tom je, že to je tiež ilúzia. Dokážeme toho oveľa viac ako sa zdá. Temný les je temným len dovtedy, kým cez neho neprejdeme. Urobíme to a posilníme sa. Spoznáme, čo bola ilúzia a pocítime nielen dôveru, ale aj dobrý pocit, že sme to zvládli. Môžeme sa pochváliť. A na druhý krát aj keď sa les z diaľky bude zdať temný, už vieme, že temný je len odtiaľto- z diaľky. V skutočnosti v sebe skrýva svetlo a bezpečie. No to je dostupné len tomu, kto sa odváži vstúpiť. A práve dôvera a pocit, že sme prekonali strach a zvíťazili aj sami nad sebou, je našou odmenou. Toto môžeme praktizovať v každej životnej situácii.

 

Nad Banskou Bystricou sa vypína vrch Panský diel. Jeho výška je okolo 1100.m.n.m. Raz som tam už bol, zo zvedavosti. Výstup je pomerne plynulý, pretože z oboch strán kopca sa v značnej časti vyklčoval les pre „atraktívne“ zjazdovky. Každého muža láka niečo zdolať, popasovať sa, vybojovať si miesto a vyskúšať sa. To je to, prečo muži závodia na autách, šplhajú na skaly, alebo robia šport. Potrebujeme to. Prežíval som práve vtedy chvíle s ktorými som potreboval byť sám. Čítal som výnimočnú knihu, ktorú som chcel dočítať na výnimočnom mieste. Všetko okolo mňa bolo výnimočné, len ja nie. A tak som si povedal, idem na Panský diel a vyskúšam svoju výnimočnosť, zasvätím sa do nového obdobia, popasujem sa, zabojujem, preverím svoje schopnosti. Spoznám viac svoju silu. Potreboval som túto skúšku ako muž, bolo to veľmi intímne a citlivé. Cesta na Panský diel začína za sídliskom Sásová, kde pozvoľna stúpa najprv kamenitou cestou, potom smrekovým lesom, ďalej cez horské lúky, ďalší smrekovo bukový les, lúky. Predposledný úsek cesty tvorí rozprávková alej s nevšednými zázračnými bukmi, ktoré ich bizarnými tvarmi šteklia našu predstavivosť. Posledný úsek cesty na Panský diel začína, keď sa pozriete na fotografiu v tomto článku. Tam, kde končí les a začína sa holá horská lúka, teda zimné zjazdovky. To je najkritickejší úsek, so strmým stúpaním a značným prevýšením. A viete, čo som spravil? Aký som si zvolil spôsob svojej skúšky?

 

Akonáhle prídem na miesto, kde sa končí les a začína lúka so strmým stúpaním až na vrchol- zastavím sa. Nadýchnem, napijem vody a na vrchol prídem BEZ zastavenia. Nech ma budú páliť nohy, bolieť kolená, prašťať kosti, musím to zvládnuť od tohto miesta bez zastávky. Keďže som na vrchole Panského dielu už raz bol, vedel som prečo som si dal tento záväzok. Od miesta, kde sa začína strmý svah až na vrchol som sa cestou hore predtým zastavil asi 15. krát. Nevládal som s dychom, únava v nohách, pichanie v boku. Vedel som, že svah je až príliš strmý na to, aby som sa na ňom ani raz nezastavil. Pripadalo mi to šialené, no bol som presvedčený, že mám na to dosť síl. Aby ste to pochopili, bolo to niečo ako keď plavec zapláva na prvý krát kilometer a vedľa neho pláva čln pre prípad, že by už nevládal.  No príde plávať za týždeň znova a teraz si povie- Nezaplávam kilometer, ale päť kilometrov a čln bude odo mňa na 50.metrov ak by sa niečo stalo. Na dôvažok všetkého, aby toho nebolo málo, som sa rozhodol vystúpať si celú cestu od konca sídliska Sásová až na Panský diel- NABOSO. S chôdzou naboso mám  skúsenosti, no takúto trasu som naboso nikdy predtým nešiel. Tiež táto cesta pre mňa znamenala akúsi iniciáciu, zasvätenie, takže ísť na ňu naboso, bol aj akt úcty, preverenia a pokory. Podotýkam, nebola to túra, či výlet. Bola to skúška časti mojej mužskosti. Cesta muža, ktorú pochopí každý muž snažiaci sa pracovať na sebe.

 

Cesta ubiehala hladko, bosé nohy sa príjemne dotýkali raz kameňov, trávy, či chladnej lesnej pôdy. Ostnaté ihličie šteklilo na pätách.  Prišiel som až na miesto, odkiaľ som sa už rozhodol nezastaviť sa. Na najkritickejší úsek mojej cesty. Prudké stúpanie po lúke až na vrchol. Na fotke sa zdá tento úsek krátky, krátky sa zdá aj pri pohľade z mesta na Panský diel, no krátky nie je vôbec keď po ňom kráčate. Je strmý a preverí Vás do kostí. Vedel som, že pomalou chôdzou som od tohto miesta na vrchole tak do pol hodiny. A nesmiem sa zastaviť. Prvé metre ubiehali v pohode a keď som prišiel do bodu, keď by som sa normálne zastavil, vydýchal a pokračoval zase nahor- len som spomalil tempo a dýchal. No kráčal. Uvedomoval si každý krok, každý pohyb mojich kostí a dotyk bosej nohy o zem. Za pár minút som prišiel na najväčšie stúpanie, možno aj viac ako 60. stupňové. V mysli sa mi vynorila scéna z filmu Posledný samuraj. Tam Toma Cruisa učia samuraji aj to, že skutočný bojovník neráta nepriateľov na bojisku, pretože to je jeho smrť. V istom paradoxe, som sa ani ja nemohol pozerať nahor, koľko mi ešte ostáva do vrcholu a kde vôbec som, pretože myseľ by to vyhodnotila ako ešte veľký úsek a svaly by sa rýchlo vysilili. Radšej som si stúpal a stúpal, pozerajúc sa len pod svoje nohy. Tu prišla kríza.

 

Vedel som, že som siahol až na dno a pomalšie sa ísť nedalo. Nohy mi vypovedali službu, srdce búšili a tričko som mal prepotené do nitky. Začala sa mi krútiť hlava a dych sa mi prerušoval.  Musel som zastať. Asi desať minút pred vrcholom som si sadol na trávu. Najprv som cítil poníženie, že sa mi to nepodarilo, no potom som si uvedomil myšlienku- Koľkokrát si už mohol zastať a Ty si len stúpal a stúpal? Aký pokrok si urobil so svojou silou a cieľavedomosťou práve teraz? V tom som si uvedomil svoju odvahu, že som sa dobrovoľne vydal na túto cestu bez zastávky a dotkol som sa svojho dna. Cítil som veľkú hrdosť a radosť zo seba.  O minútu som sa opäť postavil a neskôr zdarne prišiel na vrchol. Zvládol som to s jednou zastávkou. Bez zastávky som to v ten deň nemal prejsť. Na vrchole som si uvedomil hlavne seba.  Ako nás Boh miluje ako sme mu blízki a ako sme mu veľmi podobní. Vo vetre počujem hlasy v tráve vône, nad hlavou letí myšiak. Videl som ako sa vzniesol a zastal priamo vo vzduchu asi desať metrov odo mňa. Stál tam ako božia helikoptéra. Pozoroval som ho a čakal, čo príde. Tu sa strmhlav rútil na zem akoby ho niekto zostrelil a zmizol v tráve. Práve lovil. Toto som videl prvý krát a celý tento výjav ma naplnil bázňou a úctou k prírode a Bohu.

 

Aký je zmysel tohto článku? Ukázať z môjho života na to, že veci nie sú také aké sa zdajú na prvý krát. Že aj v tme je veľa svetla. Že les akokoľvek tmavý je tmavý iba z časti, keď sa doň človek odváži vojsť. Že bosými nohami sa dá prejsť oveľa viac ako som si myslel a že dokážem ja, vy a všetci okolo nás oveľa viac ako si myslíme, že na to máme. Máme na viac. Že úsek, ktorý som vtedy zvládol s 15-timi zastaveniami som teraz vládol len s jedným. A šiel som do toho, že sa nezastavím. Odvaha mi prišla cestou, ale rozhodnutie som mal na začiatku. Ak sa rozhodnete, že toto skúsite, potom Vám v tom pomôže celý vesmír a Bohom na čele. Uvedomíte si, že každý sme časťou Boha  nepotrebujeme na to vôbec školy, či chodiť do kostola. Že Boh je iný ako nám ho ukazujú médiá, cirkev a ako o ňom väčšinou píšu, a že aj my sme iní, keď sa pre to rozhodneme. A že ak sa niečoho bojíme, je to len preto, že sme sa v sebe vzdali. Neskúsili do toho vojsť a popasovať sa s tým. Strach plodí len strach... Viera len vieru. Sme veľmi potrebné a hodnotné božie deti a Boh by bol veľmi rád, keby sme sa aj my sami takýmito videli a cítilo to.

 

Pozrite si aj:

 

 

 

 

 

Kontakt

Peter Gašparík 0944 550 766 petergaspo@gmail.com