Milanovi Rúfusovi...

Pán Rúfus, tak veľa ste nám zanechali. Vaše chleby chutia tým viac, čím viac hĺbky a času ich navštívi. Aj Váš hrob je prostý, tak ako Vy. Jednoduchý drevený kríž. Pri ňom ohrádka. Božia záhradka... Akoby ste nám chceli povedať- toto stačí. Viac netreba. Pozerajte sa do neba – uvidíte seba. Jednoduchosť, skromnosť a pokora sa číta z Vašich slov. A veľa života v nich je. Čistá človečina, božieho syna... Hĺbka sa prebrodí aj nohou melanchólie. A koľko srdca tam je... Otáznik, ktorý dáva Vaša tvorba do duše, nikto nezodpovie. Ani čitateľ. A tak je to pravdivé. Pomníky netreba. Sú vo Vašich knihách. Odlievajú sa každým rokom a zaplavujú obdobia sucha v našich vnútrach. Pamätám si, keď som čítal vašu Ódu na radosť, prvý krát. U Vás Boh mi je brat...  Stojím vo vašej básni s rovnakou úctou ako u Vás v Porube. Len cítiť, preskúmavať všetky Vaše hĺbky.  Servírujete ich na drevenom tanieri. Vaše básne. Ako drevo na zimu. Vychutnať s ním každú chvíľu. A pomodliť sa. Liptovské drevo a liptovská zima  tak isto ako liptovské slnko. Hreje na duši, no krátko. Zato keď svieti, tak ľudia vedia prečo. A tak aj my už  šípime prečo ste u nás boli.  Aj keď to stále len hľadáme. Návšteva z hlbín. Nikdy asi neobsiahneme veľkosť Vašich letokruhov. Vaše stránky sa nečítajú. Oni sa pijú. Ako smädná srnka, horskú riavu. Už máme Majstre, kde skloniť hlavu. A zastať si na svahu, kde slzy spievajú... Poďakovať sa Bohu za Vás, predkloniť sa ako pšeničný klas. Pretože tam, kde ste teraz Vy, budeme aj my. Stretneme sa pán Rúfus, všetci v jednej knihe...  Vy píšete ďalšiu, na ktorú my ešte nemáme. Len z akejsi diaľky hľadíme za Vami a sviatok nám je s Vami rovnako blízky ako vzdialený. Vďaka Ti Bože za Básnika. Vďaka Ti za čas, ktorým je slabika.