Jeseň - čas bez zátvoriek

28.10.2013 18:15

Jeseň. Zaberá plným ťahom. Pálčivé spomienky na leto horia v kalichu dedkovho hrobu. Jeseň nám dáva. To, čo už nemožno osoliť, pretože viac sa nezmestí. Jeseň slzí každým ránom viac soli do našich chlebov. Odtŕha nepodstatné na slávu podstaty. Bičuje poleno dreva a naloží nám viac než sme schopní uniesť. Bičuje ho ohňom. Právo a chlad. Jeseň má na chlad výraz. Ten výraz pečatí tisíce a tisíce odkazov na mokrých listoch vädnúcich stromov, ticho chystajúcich starecké barle. Jeseň je mocná. Jej moc pramení z podstaty. Kreše ju, píli, okusuje víchrom, zverou, silou, dažďom. Leto podstatu skrýva v listoch, trávach. Na leto treba ďalekohľad. Na jeseň len kabát. Včas ho obliecť i zhodiť. Príliš sa nespotiť.  To, aby Vás ešte zima po pachu nenašla.  Jeseň najviac je tesárovi podobná. I on odlupuje, omýva, orezáva a tak z dreveného polena, stane sa ľudská tvár. Ona vždy tam bola skrytá. I v nás. Má pre každého nové mená. Mená mimo kalendár. No len pre tých, čo skrytí nie sú. Skryla sa pre skrývajúcich.

 

Tvár je podstata. Tá je v Zemi a jeseni najviac schopná uniesť sykot ranných hmiel. Ako vonku tak aj v nás.  Preto je tak úprimná, preto nám zas a zas, znova a naveky ukazuje planúcu tvár pokory. Pokory bez zátvoriek. Len pokora chladu. To je jeseň. Rovnako pyšná na mokré chodníky i mokré oči.  Ticho píše na obloky zakríknuté verše. Zajakavé myšlienky už nedýcha v prachu. Pľúca plné krištáľov. Veslo rieky je tvrdé. Ako otcove  ruky. Čln pašerácky ryžuje zlato na rieke. Jeseň je stmievanie. V okolí a rovnako i v nás. Všetko je potichu. Tak presne a nečakane. Ako umieranie. I tak môžeme jeseň nazvať. Kde je smrť, život stojí v závese. A naopak.  Odníma starý popol a nahrádza ho horiacou pravdou dreveného polena. Je viac času pozrieť do ohňa. Viac času na pokoru i viac na samotu. Samota je dar. Čo odloží nás, keď už nebudeme my darom pre iných? Čo zaručí rukám, keď mozole prasknú, tichý výdych?

 

Keď všade vidieť hmlu... Ráno, večer, stále je prítomná a obklopuje. Uzatvára. Večery nás zasnežia perinou. Ruka vyťahuje sviečku. Duša vatru. Oblečenie viac hustne, rovnako i vzduch.  Jeseň sa na nič nehrá. Obrusuje, opadáva, žltne, hnije, pretvára, vlhčí. Do prírody chodia už len tí, ktorí cítia ako ona. Stromy zhodili oblečenie. Sú nahé.  Klíčivá nevinnosť na mäkkej vate prediera ešte tenkým nitkám smer. V jeseni sa chodníky menia na Cestu. To v nás čosi naklíčilo, vyzrelo. Doma sme viac do seba. Jeseň je čas odpustení. Vnorení. Zvnútornení. Už na nič nie je čas, len na seba a to podstatné. To, čo je pre každého iné. Preto  má ten pocit stále hodnotu. Pretože je bez hraníc. Ale brehy má...  Prestávame opájať sa balastom a hľadíme zadymeným okom cez dohasínajúci oheň v paletu života. Príroda prinavracia darované. A tak sa všade odkrýva dosiaľ očiam nevidené a neprecítené. Stromy odhaľujú a približujú pratvary. Vykukujú spod sukní, no nehanbia sa!

 

Čo sa v lete zdalo húštinou, je teraz miestom na chlieb. Holá realita. Leto ju prekrylo služobníkmi. Listy, trávy, krovie, dobre slúžia. No často cez ne málo vidieť. I cíti sa inak. Jeseň trhá s každým listom i oponu ilúzií. Zátvorky sa otvárajú a čas vystrekne do nového otáznika. Bodku v ňom si dosaďte už sami... Tak ako sa zbavujeme ilúzií, tak často letom dávaných, jeseň nás prinavracia. Viac si vážime tvarov. My sme jeseň, my sme tvary, my sa otvárame a krešeme do novej tváre. Len keď sa porežeme, zistíme, že krv je sladká a more v nebi ešte čaká na vlnu. Ako veľa tvarov má tvár jesene. Lístie studené, viac nehreje. Len dychom v záchveve úst ešte počuť to staré ďakujem. Nové sa už píše na zahmlené okno a skrehnuté ruky do dažďa.  Viac vidíme cez oponu. A ešte stále je všetko zadarmo. Bažant vŕta hlasom studňu do neba. Hmla dymí z vody a labute križujú budúci oceán.

 

Čas bez stigiem. Spája nás s nevideným,  necíteným v nás. Les je viac priepustný. Viac dovolí. Odhodíte seba tak ďaleko, že sa nájdete len po stužkách, rozvešaných na rozstrapkané konce slov. Kusy Vašich dymov oblietajú komíny. Ešte sa nedymí, ešte postoja v lupeni. Až zima dymenie vydymí. Doma sme tam, kde môžeme byť nahí. Von vyjdú len tí, tvarov nebojácni. Von vyjdú len tí, chladu prijateľní. Von vyjdú len tí, od koreňa po nebo spojení. Tak zaplavení, tak mohutní. Rieka odnáša nechcené a mení ho v eseje. Opäť si ich prečítate v lete. Preto sa v rieke kúpeme. Zhltnutí riekou vynoríme sa až na jeseň v ďalšej osnove. Husľový kľúč hrá do taktu... tik, tak, tik, tak, všetko je inak.  Presne dokonalá hmla práve sadla na viečka prvých v rade.

Kontakt

Peter Gašparík 0944 550 766 petergaspo@gmail.com