Ako na strome, tak i v sebe.

Bol raz jeden strom. Ovocný. Dával plody. Netušil som, že sa so mnou podelí aj o jeho plody nehmotné. A bol raz jeden človek. Ten človek nechcel vyjsť na tento strom. Bol lenivý a neveril si. Bál sa, že spadne dolu. Radšej chcel oberať zo zeme. Na požiadanie druhého človeka, aby vyliezol a nazberal čerešne, reagoval s nevôľou. Ale tam sú vraj najlepšie. Tam hore. Škoda to tam nechať. Pohnijú. Vtáci zjedia. No človek pod stromom bol tvrdohlavý. A tíško si priznáva, že ešte aj je. Nechcelo sa mu ísť na strom. Neveril si. No nakoniec predsa len začal liezť...

Urobil prvý obrat a bol hore. Ako bol na strome, kúsok od zeme, všimol si, že tam hore sú krásne plody. Ale tie uvidel až keď na strom vyšiel. Zo zeme ich nezbadal. Ako bol tam hore, prebudilo sa v ňom čosi. Pomyslel si ako mu je tam dobre. Je na strome. Je v strome. On sám bol a je stromom. Strom a človek sú jedno. Precítil vďaku za tento strom. Pohladil, poďakoval, prihovoril. A tu odrazu uvidel konáriky... Nimi sa dalo dostať zase o kúsok vyššie. K tým červeným zrelým plodom. A to človek už tušil a nakoniec aj vedel, že odmenou mu nebudú len hmotné a šťavnaté čerešne, ale aj zážitok. Posunutie na jeho ceste. Začal objavovať opäť niečo v sebe. Zistil, že ak už vyliezol na strom, je tu iný svet. Aj keď sa to zo zeme a na prvý pohľad nezdá, vždy je tu konárik o ktorý sa možno oprieť. Podrží a ponúkne cestu nahor k ďalším konárikom. Tie posunú cestu ďalej a vyššie. Človek sa cítil blažene a čosi divého sa v ňom prebudilo. Cítil sa tam hore v bezpečí. Teraz už bol takmer na vrchole stromu. Jeho telo držal malý tenký konárik, no strom mu povedal- „Ver mi. Udržím Ťa. Teraz nezberáš len čerešne, ale aj niečo z Teba. Na mne tam hore visia popri mojich bobuliach aj Tvoje kúsky síl. Tvojej viery. Keď si ich nazberáš, budeš silnejší. Som tu pre Teba a Ty si tu pre mňa. Všetci sme jedno. Dopĺňame mozaiku.“

Tak človek jedol a žuval sladké čerešne a bolo mu tam hore dobre. Sladko a sladúčko. Uvedomil si blízkosť a cenu tejto skúšky. Cenu tejto skúsenosti. Občas sa nám veci zdajú nedosažiteľné. Často sa na ne totiž dívame zdola. Dívame sa na ne ako na najvyššie čerešne so snahou ich dočiahnuť zo zeme. No nedá sa to. Vyskočíme. Skúšame to. Ak ich skutočne chceme, potrebujeme veriť sebe a stromu. Stať sa stromom a vyjsť naň. Tam si uvedomíme, že na strome je cesta. Tú sme nevideli, pokiaľ sme boli tam na zemi. Bola prikrytá lístím. Odhalila sa nám až keď sme sa rozhodli vykročiť na strom. Keď sme už v tretine stromu, zazdajú sa nám plody úplne vpravo veľmi zrelé. Zatúžime po nich. No cesta tam akosi nevedie. Len tenké halúzky a tie sa pod nami určite zlomia. Skúsime ešte vyliezť nahor. Tu nájdeme nové konáriky, poskytujúce oporu. Tam sa zapriečime nohami a vystúpime ešte vyššie. Odrazu uvidíme, že keď sme vystúpili vyššie, tie zrelé plody, ktoré sme vtedy nemohli dosiahnuť sa nám ponúkajú na dosah. Vyjdeme na vrchol stromu a akoby sme vyšli aj na seba samého. Do seba samého. Uvedomíme si, že to, čo sa nám zdalo ťažké z akéhokoľvek dôvodu, bolo veľmi ľahké. Začalo byť veľmi ľahké od okamihu, keď sme do toho vstúpili. A keď sme tam už boli, ukázali sa nám ďalšie konáriky, stupienky na ceste za plodmi. Človek po zídení na zem z takejto skúsenosti pochopil, že nezbieral plody len hmotné, ale i nehmotné. A nazbieral ich dostatok. Ten človek verí, že i tento článok bude jedným z plodov jeho zberu. A pomôže zase zväčšiť pestrú paletu plodov niekde inde v niekom inom. Tento človek ďakuje Bohu a sebe za túto skúsenosť a Boh ho učí, že aj navonok v jednoduchých veciach a zážitkoch sa skrýva silné božské jadro. Svieca, ktorú sme si dovolili zapáliť, aby vznikla pochodeň.

Človek zbiera bobule na ruke Matky Zeme.

Dole nechal svet.

A tam, medzi zemou a nebom

Medzi tým a tamtým

tíško dáva mená.

Sviecu mení v pochodeň.