Ako funguje božia pozvánka? - 2.časť
03.11.2013 16:28
Dnes som skladal novú posteľ. Samo o sebe žiadna práca, no pred rokmi, ak by som mal chytiť uťahovačku, alebo krížový šroubovák, nevedel by som ako. Nik ma to neučil, v našej rodine sa toto nenosilo. Technické a mužské veci ku ktorým patrí aj skladanie postele, boli u nás tabu. Naučil som sa milovať výzvy a po rokoch skúseností samého so sebou som sa už na to tešil. Vedel som, že to je pozvánka, rovnako ako rýchla jazda autom, či výstup na vrchol hory. Pozvánka pre muža. Ukáž, či na to máš. Boh mi povedal- „ Máš na to, zvládneš to.“- Áno Otče, už sa teším.- Tak som si pripravil pneumatickú uťahovačku, sadu násad, kladivo a ide sa na to. Pre muža toto nie je práca, ale istý boj, pokušenie, hra... Skúška. Stačí nepatrne zle vyvŕtaná diera a treba improvizovať. Všetko prebiehalo dobre až do chvíle, keď som mal vložiť upínaciu skrutku do masívu tak, aby som tam mohol zaviesť ďalšiu dlhšiu a tak dva diely spojiť. Ukázalo sa, že upínaciu skrutku som zatlačil príliš hlboko a už ju nebolo možné odtiaľ vytiahnuť.
Dlhšiu skrutku by som tak už nemohol vložiť, pretože by sa mi nechytila do závitu a posteľ by som nemohol dokončiť. Skrutka sa už nedala vytiahnuť von ani trochu nahor. Cesty späť nebolo. Keď som to videl, otvorila sa vo mne rana. Si v tom sám, nik Ti nepomôže, je to Tvoja cesta a Tvoja skúška. Tak veľmi by som potreboval mužskú pomoc, pomoc otca, niekoho, kto by povedal jeho pohľad na vec. Nik tam nebol. Snažil som sa príliš zahĺbenú skrutku pootočiť, no zasunul som ju
opäť len hlbšie... rana sa ešte viac otvárala. Potom to prišlo. Boh mi povedal- „Skús tam teraz dať ten spoj a vyskúšaj, či sa Ti chytí.“. V upínacej skrutke bol závit a ten mal zapadnúť presne do drážok druhej skrutky. Myslel som si, že som ju už veľmi zatlačil a na to, aby som mohol spojiť tieto diely, potrebujem skrutku opäť vytiahnuť hore. No Boh naznačil, že idem dobre. Tak som vzal skrutku a tá zapadla presne do drážky. Trafil som sa a diely pevne pripevnil k sebe. Bol som spokojný.
Rovnakým postupom som pripojil ďalšie tri skrutky. Hotovú posteľ som si obzeral ako moje dieťa. Vytvoril som ju a dal jej podobu. Bezo mňa a môjho chcenia, by to bola len kopa dosiek. Teraz na nej budeme spať a je z toho posteľ. Boh mi pomohol a poďakoval som sa mu. Pohladil ma a podporil, keď som to potreboval. No dal mi pocítiť aj prázdno, teda pocit – čo ak to nedokážem? Ako budem vyzerať? No ja som to dokázal a teraz som si sadol na dlážku a pozeral sa pár minút na čerstvo zmontovanú posteľ. Pred chvíľou to bola len kopa dosiek...
Často sa nám zdá akoby náš svet bola len kopa dosiek. No ak sa na to správne pozrieme, uvidíme, že sú k tej kope priložené aj skrutky. A návod na zhotovenie nám dáva často sám Boh.
Pokiaľ cítime vo veciach strach a nevoľu, nechce sa nám do nich. Všetko nám hovorí- tam nechoď, to je zlé. Radšej zostaň tu. Veď koľkí sú tu tiež. Tu Ti je dobre. Tam, tam už nechoď- Takto sa prejavuje pochybnosť i pasivita. Sám s ňou občas bojujem. Poviem Vám ako. Prechádzal som sa lesom, kde som ešte nebol. V týchto lesoch sú všetky divé šelmy, vlci, rysy, medvede. Ako som sa blížil k lesu, stal sa tmavším. Smreky sa zdali až čierne. Ozvala sa vo mne pochybnosť. Čo ak Ťa napadne medveď? No viem, že žiadne stretnutie nie je náhodné a tak som si to v sebe upratal. O chvíľu znova. – A čo vlci?- opýtala sa ma pochybnosť a strach. Odpovedal som im slovami Drakulu, keď vo filme vyli vlci, na čo on povedal- „ Počúvajte. Deti noci“.- Osobne milujem vlkov, sú divokí. Aj to som si v sebe upratal. Prišiel som na miesto, posadil sa pod borovicu a počúval ticho. Po chvíli som vystúpil na pahorok a uvidel pod sebou krajinu. Sám. Dole Matka Zem, hore Otec Boh.
Videl som ako z pahorku vedie cesta do lesa. Do tmy. Bojovník vo mne hovoril. – To je ono. Choď tam. To je dobrodružstvo.- Pochybnosť však- Medvede, vlci, zabijú Ťa.- Teraz. Rozpor. Poznáte to aj u Vás. Rozhodnúť sa. Mohol som sa uspokojiť s pobytom na pahorku a povedať si, že sa mi ďalej do lesa nechce... No ja som si veril a veril som aj Bohu. Idem. Idem. Vykročil som a kráčal ďalej do lesa. Nikde nikoho. Prišiel som však na úžasné miesto. Vrchy sa prelínali a vytvorili dole podo mnou dolinu so spievajúcim potokom. Prešiel som na strmú stráň a stál tam skoro nepohnuto asi hodinu. Zvláštne je, že keď som prišiel na to miesto, potok som počul slabo. No po tak pol hodine som ho počul hlasnejšie. To bol podo mnou asi tridsať metrov. Znak ako sa človek v prírode čistí. Vníma viac. Čistia sa mu zmysly. Dobre, poviete si, prečo to ale sem ten človek píše? No preto, lebo ak by som dal na slová pochybnosti a zostal na pahorku, nenašiel by som toto miesto. Ja som si však veril a šiel som tam, kde som chcel ísť. Odmena bola pre mňa chvíľa v nádhernej prírode, kde jelene chodia spať. Ale i pocit víťazstva. Určite by som tam v ten deň nebol, pokiaľ by som počúval pochybnosť. Vždy počúvajte srdce a spýtajte sa Boha ľahkou otázkou. „Otče, mám na to?“ Rovnako ako sa pýta autor obľúbenej knihy, pýtam sa Boha i ja. Teraz sa spýtajte Vy, či máte na to. Na čo máte mať? Na všetko. Situácia v lese je len príkladom ako nás Boh učí dôverovať nám samým a jemu.
Beznádej je len cestou k nádeji. Slza očisťuje a ukazuje smer. Boh nás miluje a vedie. To nie sú báchorky starej matere. Nie sú ani kostolné litánie, či uletené frázy. Boh sa hľadá naozaj zretím v samote. Zretím. Jedna hruška dozrie skôr ako druhá, ale obe chutia rovnako. V tom je spravodlivosť. Nie v čase zrenia, ale v jeho realizácii. Presne toto som mal na mysli, keď som v úvode písal o prepojení. Do všetkého zaraďte Boha. Boh o to stojí, on sám sa rád nechá pozvať. No aj keď nie je pozvaný, prejavuje sa. No až keď ho pozvete a nebojíte sa s ním komunikovať, otvoria sa Vám možnosti. Boh nás raz všetkých zavedie Domov. Je rozdielny čas cesty pre každého, no cieľ len jeden. To, nakoľko sa cítime prepojení, natoľko žijeme a veríme. Natoľko si dovolíme sami sebe otvárať nám náš vlastný život. Choďte si kam len chcete, robte si, čo uznáte za vhodné, no skúste sa radiť s Bohom o tom, by bolo pre Vás dobré. On Vám cez situácie a všetko živé v živote už pošle pozvanie. A požehnanie. Majte nohy pevne v zemi a srdce dokorán. Keď je treba buďte silní aj prísni. Boh nie je cukrový panáčik na oblohe. Je aj prísny a ťažký. No vie prečo. Boh je život a život je Boh. Boží dar. A my skutočné deti Boha Otca a Matky Zeme. Žime s týmto spojením.
Možno je pre nás menej Pane a oveľa viac Otcom.
Pozrite si aj:
